Európska únia má dvadsaťštyri oficiálnych jazykov – a zhruba dvesto neoficiálnych, keď sa započítajú rôzne teritoriálne špeciality. Len v Taliansku sa hovorí 34 rečami a dialektmi. A hoci jazyky z jednotlivých jazykových skupín (germánske, románske, slovanské a pod.) sú si vzájomne trochu podobné, s rastúcou vzdialenosťou sa na nepoznanie mení aj reč. Slováci Holanďanom neporozumejú, rovnako ako Taliani Fínom alebo Nemci Litovcom. Napriek tomu existujú slová, ktoré prinajmenšom v Európe žiadny prekladač nepotrebujú. Jedným z nich je aj „auto“. Ako sa to stalo?
Slová, ktoré sú v jednotlivých európskych jazykoch rovnaké alebo aspoň podobné, majú históriu buď veľmi krátku, alebo naopak veľmi dlhú. K tým prvým patria výrazy z čias starého Grécka a Ríma – napríklad panika, mentor(ovanie) alebo hypnóza majú pôvod v gréckom bájosloví, zatiaľ čo starí Rimania obohatili našu slovnú zásobu o barbara, kandidáta, decimovanie, ornament a mnoho iných. Slová nové sa naopak najčastejšie šíria z angličtiny. Za všetky spomenieme airbag, marketing alebo internet.
Auto však z Anglicka neprišlo. Hoci Angličania tomu slovu rozumejú a Američania ho dokonca aj používajú, drvivo u nich prevažuje dobre známe „car“, vzniknuté skrátením slova „carriage“, teda vozidlo. Autám sa najprv hovorilo „horseless carriage“, teda auto bez koní. A história slova „carriage“ siaha až k starorímskemu „carrus“, ktoré si latinčina vypožičala z galčiny, ktorej sa hovorilo na území dnešného Francúzska. A tam tiež, pre mnohých asi prekvapivo, leží odpoveď na našu úvodnú otázku.
„Auto“ samozrejme vzniklo skrátením všeobecne známeho „automobil“, ktoré je pre zmenu zloženinou gréckeho „áuto“ („samostatne“, rovnaký pôvod má aj slovo automat a ďalšie podobné) a latinského „mobilis“ (pohyblivý). Vidíte, zase sme späť v antike. Ale ako v tom figuruje Francúzsko? Kto slovo „automobil“ vymyslel, zrejme už nikdy nezistíme. Isté ale je, že už na konci 19. storočia sa vo francúzštine vyskytovalo pomerne bežne. Publikácia Arts Industriels písala o závodných automobiloch už v roku 1895, 12. novembra toho istého roku bol založený l’Automobile Club de France av roku 1899 písal slávny francúzsky spisovateľ Émile Zola na strane 305 románu Plodnosť (Fécondité), že…
Séguin mal vziať svoju ženu a ich priateľa Santerra na obed do Mantes, aby si vyskúšali elektricky poháňaný automobil, ktorý si práve nechal nákladne postaviť.
Až z francúzštiny sa automobil rozšíril do angličtiny, nemčiny a ďalších jazykov. Je to zvláštny súbeh historických náhod a krásne svedectvo o vývoji európskych jazykov, že obe slová, ktoré sa dnes v Európe a Amerike používajú na označenie motorového vozidla najčastejšie, vzišli úplne odlišnými a vzájomne nesúvisiacimi procesmi z jedinej krajiny – presnejšie povedané oblasti, pretože Francúzsko v dnešnom zmysle v dobách starého Ríma pochopiteľne neexistovala. Mimochodom, všimli ste si v ukážke zo Zolovho románu, že elektromobily sú takmer rovnako staré ako samo.
